Ve čtvrtek 12. listopadu 2015 odezněla v Českém spolku v Košicích velice zajímavá a poutavá přednáška „Parky a zahrady České republiky“. Přednášel na slovo vzatý odborník na zahradní architekturu Jiří Gregorek. Podnět k této přednášce vznikl na zájezdech do České republiky. Na každém zájezdu jsme navštěvovali různé hrady a zámky, které byly obklopené záhradami a parky. Vedoucí zájezdu Jirko Gregorek bol zahrnovaný otázkami o jaký druh zahrad jde. Rozhodl se tedy obeznámit nás s různými zahradními slohy a jejich historií. Naše členka Eva Reitznerová tuto přednášku zaznamenala podrobně a věříme, že i ti, kteří nebyli mezi námi v klubu se rádi poučí o této tématice.

Ktorý sa vám páči – francúzsky alebo anglický park?
V úvode sa zmienil o tom, že vyspelá záhradná kultúra má korene v dávnom staroveku, napr. v nílskej a maloázijskej kultúrnej oblasti (4000 rokov pred naším letopočtom). Spomenul visuté záhrady kráľovnej Semiramis v Babylóne a záhrady v oblasti rieky Níl. Aj v Európe v starovekom Grécku a Rímskej ríši vznikali prekrásne záhrady, verejné peristyly aj átriá v dvoroch bohatých patríciov.
V 7. storočí, mezopotámska kultúra ovplyvnila aj záhradnú tvorbu v Európe, predovšetkým v Španielsku (kalifov zámok Alhambra v Granade, záhrady v Seville a p.) Boli to záhrady s pravidelným pôdorysom, početnými vodnými prvkami a bohatou kvetinovou výzdobou.
Stredovek bol poznamenaný vojnami, čo vyžadovalo stavanie opevnených hradov na neprístupných miestach. Európska románska a gotická kultúra (11. až 15. storočie), vďaka vojnám, teda nedávala veľký priestor pre tvorbu záhrad. Prevažne úžitkové záhrady boli budované v kláštoroch.
Obdobie renesancie znamenalo čiastočný odklon od cirkvi a znovuzrodenie antiky. Stredobodom záujmu sa stal človek a jeho potreby. Šľachta opustila temné hrady a budovala zámky a paláce s veľkými záhradami. Pred budovami sa rozprestierala rovinná plocha delená cestičkami so živými plotmi, sochami, fontánami a do záhrad sa schádzalo schodiskom s kamennými balustrádami. Pôdorys záhrad bol pravidelný, členený priamymi cestičkami. Renesančné záhrady boli úzko späté s budovou a spolu vytvárali jednotný kompozičný celok. Najvýznamnejšie renesančné záhrady sa zachovali v Taliansku (záhrada vily d´Este v Tivoli, Villa Medici v Ríme a ďalšie). Prvú význačnejšiu renesančnú záhradu v Čechách dal vybudovať Ferdinand I. pri letohrádku kráľovné Anny (Belveder) na pražskom hrade. V Čechách bolo vybudovaných viac renesančných záhrad (Kratochvíle, Telč, Brandýs nad Labem, Litomyšl a p.), no väčšinou sa nedochovali v slohovej čistote.
Bohatej šľachte nestačila triezva renesancia, preto na zvýšenie svojej prezentácie sa začali v záhradách využívať prvky baroka (barok – pokrivený, podivný). Barok predstavoval dynamiku a pohyb, čo sa prejavilo v aj záhradnom umení. Priame osové línie renesancie sa používaním kriviek dynamizovali a objavuje sa aj diagonálne členenie. Baroková záhrada tvorí s palácom jeden celok. Kvetinové záhony vyzerajú ako výšivky na koberci a záhrady so živými plotmi vytvárajú zákutia a bludiská. Voda sa využíva vo fontánach, bazénoch, kanáloch a kaskádach. Dôležitou súčasťou záhrad sú sochy, plastiky, vázy, rôzne malé jaskyne – grotty a voliéry pre vtáctvo. Najväčší rozmach baroka nastal vo Francúzsku za vlády Ľudovíta XIV. Tvorcom najvýznamnejšieho záhradného komplexu vo francúzskom barokovom štýle pri kráľovskom sídle vo Versailles bol záhradný architekt André Le Nôtre. V tomto slohu vyrastali záhrady nielen vo Francúzsku (Malý a Veľký Trianon, Chantilly, Meudon, Saint Cloud a ďalšie), ale tiež vo Viedni, v Sanssouci pri Potupime, Wilhelmhohe pri Kasseli, pri zámku Zwinger v Drážďanoch, Hampton Court neďaleko Londýna a inde). V Čechách bola podľa francúzskeho vzoru založená časť zámockého parku v Ledniciach na Morave, kvetná záhrada v Kroměříži, záhrady v Dobříši, Českom Krumlove, v Duchcove, Ploskoviciach, Buchloviciach, Bučoviciach, pražskej Tróji, Valdštejnskej záhrade a v mnohých iných. Záhrady tohto pravidelného slohu sa často nazývajú francúzskymi záhradami.
Staré anglické záhrady boli pôvodne tiež pravidelné. Príroda však sama vytvorila prekrásne scenérie s rozptýlenými skupinami stromov a kríkov a veľkými sviežo zelenými trávnatými porastmi. Voľne parkami sa vinúce cestičky, spájajúce jednotlivé kompozičné prvky, začali byť prijímané v zmysle návratu k prírode ako prirodzenejšie, než nákladné francúzske záhrady, plné prehnaných umelých dekorácií. Kvôli častým hmlám v Anglicku nemohla vyniknúť krása barokových záhrad, preto sa anglická šľachta vrátila k prírode a vytvoril sa anglický prírodne krajinársky park. Za základmi zrodu tohto unikátneho typu záhrad treba vidieť aj potrebu Anglicka nájsť nové vyjadrenie, charakterizujúce novú anglickú spoločnosť začiatku 18.storočia. Došlo k oživeniu obľuby vidieckeho spôsobu života. Významným špecifickým znakom anglickej záhrady je jej vizuálna neohraničenosť. Pôdorys záhrady nie je pravidelný, cesty a cestičky sú vedené v hadovitých krivkách a skupiny stromov, kríkov a kvetinové záhony sú vysádzané do nepravidelného tvaru, čím vzniká dojem prirodzenosti a zvýrazňuje sa krása prirodzene modelovaného terénu. Voda je aj tu všadeprítomná v tvare jazierok, rybníkov, kaskád a potôčikov. Neoddeliteľnou súčasťou týchto záhrad sú menšie stavby v duchu antického slohu, ktoré sú pohľadovo prepojené. Najvýznamnejšími prírodno-krajinárskymi záhradami „anglického“ záhradného slohu v Čechách ja park v Průhoniciach , vytvorený veľkým cestovateľom a dendrológom Arnoštom Silva Taroucom, časť lednického-valtického areálu, Podzámocká záhrada v Kroměříži, park na Konopišti, Sychrove, v Čechách pod Kosířem a inde.
Tento stručný sumár veľmi zaujímavej prednášky Jirka Gregoreka končím konštatovaním, že odteraz nám všetkým bude jasný rozdiel medzi francúzskym a anglickým parkom. Páči sa vám viac francúzsky alebo anglický park?

Eva Reitznerová, foto Jiří Gregorek a Pavol Kraus

Klenoty naší domovinyParky a zahrady České republiky